Motív

JUDr. Janko Jesenský (* 30. december 1874, Martin – † 27. december 1945, Bratislava) bol slovenský básnik, prozaik a prekladateľ. Pseudonym: Janko Martinský, J.S.Enský, Lenský, Baltazár, Nechtík, Panpero, Pauper, Pikulík, Stokráskin, Tenistý, Tudhatod, Záhorák

Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenský s predikátom z Horného Jasena. Jeho otec, Ján Jesenský-Gašparé, bol advokátom a významným činiteľom slovenského národného hnutia a spoluorganizátorom akcií celonárodného významu (Memorandum národa slovenského, Matica slovenská a pod.). Vzdelanie získaval v rodisku, neskôr na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v roku 1893 zmaturoval v Kežmarku. Dvojročnú právnickú akadémiu absolvoval v Prešove (1893-1896), doktorát práv získal v Kluži. (Rumunsko, 1896-1900). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905). Potom pracoval ako advokátsky koncipient v Lučenci, Bytči, Liptovskom Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom. Tu si vytvoril vážnejší ľúbostný vzťah k mladej klaviristke a speváčke Oľge Kraftovej.

V roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Po ôsmich rokoch sa oženil s Annou, dcérou významného štúrovského historika Júliusa Bottu. V 1914 narukoval k trenčianskemu pluku. Bol obvinený z vlastizrady, roku 1915 odvelený na ruský front, prešiel do ruského zajatia a po čase sa zapojil do československého odboja v Rusku. Redigoval viacero časopisov: voronežský Čechoslovan (tu sa stretol so spisovateľskými kolegami Jozefom Gregorom-Tajovským a J.Haškom), kyjevské Slovenské hlasy. Bol zvolený za podpredsedu ruskej odbočky Československej národnej rady a po zložitých politických kolíziách s boľševikmi sa dostal domov. V roku 1919 sa pustil do povojnového budovania vo viacerých úradoch dožívajúcej republiky. V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom veľkožupanom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. V rokoch 1930 – 1939 bol podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov, v roku 1933 sa stal šéfredaktorom v časopise Slovenské smery umelecké a kritické. Prívrženec i politický predstaviteľ čechoslovakizmu. V roku 1939 sa utiahol do súkromia, no i napriek tomu podporoval protifašistické hnutie. 27. novembra 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca, no o mesiac neskôr zomiera. V roku 1950 boli jeho telesné pozostatky odvezené a uložené do rodinnej hrobky Jesenských na Národnom cintoríne v Martine.

Janko Jesenský, zdroj: wikipedia.org