Stephanus Johannes Paul Kruger (1825-1904) byl významný búrsky politik a prezident Transvaalu (1880-1902). Narodil sa v Cradocku v Kapskej kolónii v rodine pruského pôvodu. Prezidentom bol zvolený 30. decembra 1880 a potom ešte 3x, naposledy v roku 1898. V roku 1883 navštívil Anglicko a zúčastnil sa jednania o revíziu tzv. Pretorijskej konvencie z roku 1881. Objavenie ložiska zlata na území Transvaalu a Slobodného štátu Oranžsko (1887) vyhodnotil veľmi predvídavo ako smrteľnú hrozbu pre búrsky štát, keď povedal na zasadnutí Volksraadu poslancom: „Namiesto radosti by ste mali plakať, pretože toto zlato spôsobí, že naša zem nasiakne krvou!“ Kruger po veľkom váhaní nakonec povolil Britom vstup do krajiny (aby oživili ekonomiku a rozbehli efektívnejšie bane), ale presadil zákony, ktoré by im neumožnili získať občianstvo a teda ani občianske práva a ich podnikanie vysoko zdanil. Británia na to zareagovala ultimátom, ktoré požadovalo udelenie občianských práv tejto skupine obyvateľov. Kruger takúto zmenu nechcel pripustiť (v najväčších mestách už bolo viac Angličanov ako Búrov a Kruger sa bál, že by toho využili k zničeniu alebo ovládnutiu štátu). Svoj postoj presadil aj napriek odporu Volksraadu, na čele ktorého stál Koos de la Rey, čo vyústilo v druhú búrsku vojnu. V nej Kruger zastával stanovisko, že ak budú Búrovia bojovať dostatočne tvrdo a dlho, Angličania vojnu vzdajú. Nepripúštal si to, na čo správne poukazovali niektorí ďalší politici, že Británia si už druhý debakel dovoliť nemôže a že tentokrát zaplatí akúkoľvek cenu, aby Búrov zlomila.

V októbri 1900 opustil na holandskej vojnovej lodi Transvaal a vydal sa na cestu po Európe v zúfalej snahe zohnať medzinárodnú podporu pre búrske republiky rútiace sa pod náporom zdrvujúcej presily britských vojsk. Navštívil Holandsko a Francúzsko, pokúšal sa jednať s Nemeckom, ale márne. V júli 1901 zomrela jeho žena, ktorá s ním kvôli chorobe nemohla odplávať. Zdrvený jej smrťou a sám už vážne chorý si uvedomil, že jeho snaha zohnať pomoc je márna, rezignoval na ďalšie diplomatické úsilie a usadil sa v exile vo Švajčiarsku, kde v roku 1904 zomrel. Otázka, dokedy bol prezidentom Transvaalu (nikdy nerezignoval), môže byť zodpovedaná 3 spôsobmi. Je možné uvažovať o 31. máji 1902, keď kapitulovali posledné búrske jednotky, alebo o roku 1901, keď Velká Británia vyhlásila novú anexiu Transvaalu, alebo až o dátume jeho smrti.